"Chalani, mali by sme si pohnúť..."
Takto začínala naša cesta do ČADCE. Hoci len dva vŕšky oddeľujú tieto kysucké mestá (Krásno - CA),
čakala nás veru ešte poriadna drina dopraviť náš Werkzeug na miesto určenia.
Nanosiť, uložiť, usadiť sa... Zaradil som jednotku a ako konzerva so sardinkami sme sa pohli.br> Už len "otvárak" a sme kompletní.
Konečne FPC sa vynorilo spomedzi siluet panelákov. Tak tu dnes hráme. Nebadaný úsmev...
Tešíme sa na večer :-)
Traja krpci sa podujali pomôcť nám. "Tadeto, tadeto," vykrikovali jeden cez druhého,
" my vieme, kam chcete ísť ." Tak sme si dali poradiť...
Veci na večerný "piknik" sa pripravili relatívne rýchlo. Problém nastal až vtedy, keď bolo treba "piknik" ozvučiť :))
Masa hluku a chaosu ... Toto tak, toto tak. One, two, three, four... A už hráme.
Ľudia sedia na lavičkách a veselo pokyvkávajú hlavou. Staršie paničky sa po chvili vytrácajú.
Žeby sme boli až takí hluční? :)) Už len dostať zvyšok do varu...
Janči sa podujal a volá všetkých dopredu. Hurá, podarilo sa.
Výskoky spojené s nadšením piskotom a tlieskaním nám vlažia dušu i myseľ a my hráme, hráme (Len tak pre radosť:-), pre Boha...
(Heikki Virta:-)
Dobrý deň, alebo večer? :-)
Pohodlne sa usaďte a začítajte sa do príbehu, ktorý sa stal nedávno medzi
tromi horami a dvomi riekami...
Slniečko už dávno pobehovalo po oblohe, keď sa skupinka chodcov blížila do
centra mesta (haha, že mesta...formality :-P). Zaštrkali kľúče. Raz – dva a zámok bol
otvorený. Ej, ale tu máme pekne, keď sme si tu včera upratali. Skúšobňa sa jagala
v dennom svetle sťa zámok postavený zo skla. Papierové obaly od vajíčok sa veselo
uškŕňali na štyroch rytierov. Každý z nich si vybaľoval svoju výzbroj.
Bubeník nebezpečné palice. Gitarista svoju kobru Jessicu. Spevák a zároveň
i basák (dočasne) nastavoval svoj futuristický mikrofón (stojan z metly :-)). A SynthMan
si leštil svoje čierno – biele zúbky...One, two three...and go go go...všetko doprava
a hráme :-).
Onedlho však nastal okamih presunu k veľkému drakovi, ktorý býval
o kilometer smerom na sever. V jeho útrobách sa mali naši rytieri pokúsiť uspieť
v ťažkej skúške. Nasadli na svoje tátoše a s vetrom o preteky uháňali, čo im sily stačili.
Cesta do dračieho brucha bola otvorená, tak potichu vliezli dnu. V obklopení
káblov, reproduktorov a kadejakých iných vymožeností modernej civilizácie začali
konečne hrať. Nie pre svoju slávu, ale pre slávu svojho Kráľa a Pána...kto videl, ten
i počul. Kto počul, ten cítil. Kto cítil, možno príde opäť ?. A rozprávky je koniec.
Heikki Virta
